Dejiny archívnictva v Liptove

Dejiny archívnictva v Liptove majú bohatú tradíciu a ich počiatky sa neodmysliteľne viažu k dejinám župnej správy v Liptove. Funkcia stoličného archivára existovala v obmenenej podobe už v 18. storočí, ale pôvodne sa o stoličný archív staral vicenotár stolice. Stoliční archivári sa v prevažnej miere venovali vydávaniu odpisov a výpisov, vedením druhopisov, vykonávaním dodatočných matričných záznamov, spracovávaniu župnej knižnice. Ich úsilím vznikali aj prvé evidenčné pomôcky.

V roku 1786 sa Oravská stolica spojila s Liptovskou, pričom sídlom takto spojeného celku sa stal Liptovský Mikuláš. V tomto období zaznamenávame aj prvé pokusy usporiadať a archivovať stoličné písomnosti. Prvá archívna komisia Liptovskej stolice pracovala v rokoch 1786-1789. Bola to trojica registrátorov: Anton Smrečáni, Matej Andaházi a Ladislav Matiašovský, ktorí roztriedili dovtedy riadne neusporiadané stoličné písomnosti, nezachované alebo čiastočne zachované spisy nahradili výpismi z protokolov, pričom usporiadali aj súdne spisy, ku ktorým vyhotovili miestny a vecný elench a index. Jednotlivé spisy označili signatúrou a na zadnej strane zaznamenali stručný obsah. V rokoch 1790 – 1809 sú zrejmé viaceré nedostatky fungovania stoličného archívu. Častokrát sa stretávame s absenciou spisov, ktoré sa potom vkladajú dodatočne. V roku 1809 je archív zverený už spomenutému registrátorovi Ladislavovi Matiašovskému.

Ján Andaházi bol za archivára ustanovený dňa 17. apríla 1817. Bol ním ešte v roku 1833. Podľa zachovaných dokumentov bol v roku 1818 základný plat archivára 200 florénov + príplatok 100 florénov. Bežné a novšie (mladšie) spisy sa na začiatku 19. storočia ukladali v kancelárii notára.

V rokoch 1849-1852 bol župným archivárom Jozef Plech. V tomto období revolúcie zaznamenávame zvýšenú pozornosť o stoličný archív, na dvere archívu bol pridaný ešte jeden zámok a stráž hajdúchov. Jozef Plech zostavil elench kníh a máp nachádzajúcich sa v stoličnom archíve, pričom rozdelil knihy do nasledovných kategórií: právne a súdne, politické, vo veci platenia tridsiatkov, verejnoprávne, literárne a vzdelávacie, týkajúce sa priemyslu a rôzne. 

V 50-tych rokoch 19. storočia boli písomnosti neustále premiestňované v rámci stoličnej budovy. Pri tomto pohybe písomností sa mnohé z nich poškodili, zničili alebo poprehadzovali. Usporiadaním archívu poverili archivára Alexandra Molnára a práca ostala aj jeho nástupcovi Ladislavovi Senešimu.

Od roku 1861 bol archivárom Ubald Rády, ktorý bol istý čas zároveň aj notárom. Jeho prácu, ale najmä stav archívu, narušila asistencia vojska pri hľadaní materiálu určenému na vyberanie daní. Neustále hromadenie vlastného archívneho materiálu v nevyhovujúcich priestoroch v ďalšom období len sťažovalo orientáciu v písomnostiach. S týmto problémom musel bojovať aj Fridrich Keberič (Kheberich), ktorý vo svojej správe o umiestnení a stave stoličného archívu z roku 1890 opísal problémy stoličného archívu: Archív bol v rokoch 1850 – 1860 umiestnený v stoličnom dome na 1. poschodí pozostával z dvoch miestností. V 70-tych rokoch 19. storočia boli spisy, umiestnené v miestnosti na prízemí archívu, pretriedené a ostatné boli následne ošetrené. I keď sa na prízemí nachádzala kachlová pec, najmä v zime bolo takmer nemožné bádať.

Fridrich Keberič (*okolo 1823 v Novohradských Sokoľanoch +02.11.1897 v P.Ľupči). V polovici 19. stor. sa oženil s Etelou Detrichovou a usadili sa rodinnej kúrii. Bol členom novohradskej vetvy rodu, ktorá sa takto opäť usadila v Nemeckej (dnes Partizánskej) Ľupči. Mal 4 deti, z nich najznámejší bol Martin, významný náboženský spisovateľ a cirkevný hodnostár, biskup a veľkoprepošt spišskej kapituly, pomocný biskup J. Vojtaššáka. Martinom vymrel Keberičovský rod po meči. Keberičovskú kúriu kúpil Henrich Gál.

Gašpar Platy (1830-1902) bol notárom Liptovskej stolice, podžupanom a neskôr jej archivárom. Do tejto funkcie ho vymenoval hlavný župan 21. februára 1894. V ďalších rokoch sa písomnosti z úradnej činnosti stolice hromadili bez ďalšieho usporadúvania. Mimochodom s manželkou Irmou, rodenou Pongrácovou mali dcéru Elzu. Jeho vetva rodu vymrela po meči.

Až v roku 1896 sa definitívne vyriešil problém s miestnosťou pre archív, ale usporiadanie písomností sa tým nedoriešilo. Zlý stav písomností prinútil v roku 1902 predstaviteľov Liptovskej stolice k tomu, že vtedajší liptovský župan Aristid Smrecsáni požiadal o pomoc pri usporiadaní stoličného archívu Krajinský archív v Budapešti. Zástupca Krajinského archívu prišiel do Liptovského Mikuláša a prisľúbil pomoc. Svoj sľub dodržal a pomoc prišla vo forme odborne pripraveného stoličného archivára Jozefa Ladislava Tolta.(Tholt). 

Jozef Ladislav Tholt sa narodil 2.novembra 1864 v Liptovskej Štiavnici. Základné vzdelanie získal v rodnej obci a v Ružomberku. Gymnázium vyštudoval v Ružomberku, v Banskej Bystrici, Vacove a Trenčíne, kde aj zmaturoval. Po maturite vyštudoval na budapeštianskej univerzite právo a dejiny. V rokoch 1902-1924 bol archivárom Liptovskej stolice. Vo výslužbe sa aktívne podieľal na zhromažďovaní údajov do obecnej kroniky Liptovskej Štiavnice, pričom vychádzal aj z údajov, ktoré získal pri spravovaní archívu župy a neskoršie spravovaného obecného archívu, ktorého písomnosti sa do dnešných čias nenašli. Zomrel 25. februára 1937 v Liptovskej Štiavnici.

V apríli roku 1902, po predbežnej príprave v Štátnom archíve v Budapešti, sa podrobil archivárskej skúške a 1. mája 1902 sa stal archivárom Liptovskej stolice. V tejto funkcii pôsobil až do 1. apríla 1924, keď odišiel do výslužby v súvislosti s novým územnosprávnym členením republiky. 

Veľmi zaujímavá je aj skutočnosť, že istý čas boli v stoličnom archíve uložené aj pozostatky básnika a vojaka, prvého významného predstaviteľa renesančnej poézie na Slovensku Valentína Balašu (žil 1554 – 1594), ktorý zomrel v Ostrihome na následky zranení, potom ako ho zasiahla delová guľa. Na vlastné želanie bolo jeho telo prevezené do Hýb a pochované po boku brata a otca v krypte dnešného rímsko-katolíckeho kostola. Dlhé storočia sa takmer nič nevedelo o mieste Balašovho pochovania. Až v roku 1906 boli pozostatky vyzdvihnuté, preskúmané v Budapešti a pietne opäť uložené do krypty. Majetkom liptovskej stolice bola aj knižnica bývalého lekára Liptovskej stolice v rokoch 1812-1846 Jána Kristiána Flitnera, ktorý sledoval a zapisoval poveternostné pomery v Liptove v 30-tych a 40-tych rokoch 19. storočia. Bol dopisujúcim členom Literárnej spoločnosti krakovskej univerzity. Takzvaná „Flittnerova knižnica“. Obsahovala 947 kníh z oblasti medicíny a je výbornou pomôckou pre študujúcich dejiny lekárstva. Knižnica bola počas 2. sv. vojny uložená v prízemí bývalého župného úradu v L. Mikuláši. Dňa 19. decembra 1946 bola knižnica odovzdaná do Slovenskej národnej knižnice v Martine.

V druhej polovici 19. storočia, v súvislosti s národným obrodením, sa posilnil záujem o dejiny a o archiválie liptovskej proveniencie. V roku 1904 vznikla v Liptovskom Mikuláši tzv. Liptovská zbierka, ktorú založili slovenskí národovci pri „meštianskom kasíne“. Organizátori zbierky vydali „Prosbu na obyvateľov Liptova“, v ktorej žiadali obyvateľstvo Liptova zbierať „knižničný, prírodovedecký, národopisný a mluvopisný“ materiál. Správcom takto zhromaždených zbierok sa stal Václav Vraný. Súčasťou snáh o zachovanie archívnych dokumentov na začiatku 20. storočia bola aj akcia, ktorú v roku 1909 iniciovali členovia Uhorskej historickej spoločnosti a mala za cieľ preskúmať súkromné a verejné archívy v Liptove. 

Začiatkom 20. storočia vykonali významný čin pracovníci Liptovského múzea v Ružomberku, ktorí sa rozhodli, že okrem muzeálnych predmetov sa zamerajú aj na zhromažďovanie a zachraňovanie prameňov k dejinám Liptova. Ich aktívnou osvetovou a zbierkovou činnosťou sa v múzeu zhromaždili písomností niektorých liptovských miest a obcí, časť archiválií Liptovskej stolice a liptovských zemianskych rodov. 

Pokiaľ ide o stoličné písomnosti, nepriaznivo zapôsobila aj reorganizácia verejnej správy v roku 1923. Vytvorená Podtatranská župa so sídlom v L. Mikuláši, riešila priestorovú kapacitu premiestnením archívu do Levoče. V Liptovskom Mikuláši ostal len spisový materiál slúžiaci pre úradnú potrebu. Naspäť sa do L.. Mikuláša písomnosti Liptovskej stolice dostali až v roku 1954 a v roku 1960 boli premiestené do Štátneho archívu v Bytči spolu s torzom písomností uložených v Liptovskom múzeu v Ružomberku.

Základy archívnictva v Liptove na úrovni okresov boli položené až v roku 1951, keď boli zriadené okresné archívy so sídlom v Ružomberku, Liptovskom Hrádku a Liptovskom Mikuláši. Obdobie rokov 1951 - 1960 bolo obdobím, ktoré charakterizuje snaha o záchranu archiválií z oblasti Liptova a ich úschovu. Išlo predovšetkým o písomnosti z úradnej činnosti najmä okresných úradov, obecných a obvodných notárskych úradov, miest, obcí, škôl, a iných okresných inštitúcií. V Liptovskom Hrádku bol umiestnený Okresný archív v priestoroch okresného národného výboru a od roku 1955 ho viedol Ján Gašpar Herich. V Liptovskom Mikuláši bol okresný archív umiestnený rovnako v budove okresného národného výboru (bývalého župného domu) a od roku 1955 pracoval pod vedením PhDr. Emila Kufčáka. Riadením archívnej činnosti v okrese Ružomberok bol v roku 1952 poverený Pavol Virág.